Keď som bol malý, mojím snom bolo vidieť Island. Počul som, že je to krajina ľadu a ohňa. Vedel som, že je tam veľa sopiek a nádherná príroda, pri ktorej je človek veľmi blízko. Podobný sen mal aj môj brat. Tento rok sa nám sen podarilo splniť a šli sme na Island. Obrázok sa zmení, ak na neho ukážete myšou.
Naša cesta začala 23.júna letom do Londýna, a na druhý deň do Keflavíku. Tu nás mal čakať veľký vietor a dážď, ale neprišiel (boli sme pripravení). Cestou do Rejkyjavíku sme zistili, že sa asi nebudú dať zatĺkať kolíky od stanu, keďže všade boli skaly. Z krajiny sme boli uchvátený hneď na začiatku, obdivovali sme stopy nedávnej sopečnej činnosti i nejaké u nás nezvyčajné druhy vtákov. (niekoľkokrát sme chceli zastať) Večer sme spoločne s tamojšími kamarátmi, ktorí nám požičali auto, ochutnali miestne pivo a Opál. Prvý deň nás dostala aj netma, ktorá vládla celú noc. Chceli sme kúpiť "klapky na oči", ale celé sme to zvládli bez nich.
Vo štvrtok 25. júna začala naša cesta okolo Islandu. Z Rejkyjavíku sme šli na východ. V dedinke Stokkseyri sme prvýkrát vyskúšali horúci kúpeľ na miestnom kúpalisku. Ak si niekto myslí, že Island je na dovolenku zlý, lebo sa tam nedá kúpať, tak je na omyle, od tejto chvíle sme sa pravidelne kúpavali. Značka upozorňujúcej na potrebu umytia si niektorých partií tela nás veľmi pobavila.
Pri Hveragerdi asi 40 km od Rejkyjavíku sme objavili naše prvé geotermálne pramene. Všade bolo cítiť síru. Rúry naznačovali využitie tejto energii.
Pokračovali sme trajektom na Vestmannaeyjar (Ostrovy západných mužov) - dostali meno podľa Írskych otrokov, ktorí sem utiekli po vzbure. Nachádzajú sa približne 100 km juhovýchodne od Rejkyjavíku. V noci veľmi silno fúkalo a pršalo. Vietor ma prebudil. Chcel som okamžite zbaliť stan, lebo som si myslel, že ho vietor rozláme, ale stan našťastie vydržal.
Tieto ostrovy sú známe napr. veľkou kolóniou mnišíkov vysokozobých (Česky - papuchalk, Angicky - Puffin) (Fratercula arctica).
Okrem týchto druhov v kolóniach s mníšikmi žijú aj iné druhy, ktoré su na Islandskom pobreží pomerne bežné. Tu sme mali šťastie a videli sme aj tulene.
Na najväčšom a jedinom trvalo obývanom ostrove Heimaey (13,4 km2) vybuchla v roku 1973 sopka Helgafell. Ostrov stihli evakuovať za 24 hodín, pričom výbuch zväčšil ostrov o 2 km2.
V piatok 26. júna sme spali neďaleko Hekly (1491 m n. m.). Na druhý deň sme plánovali výstup na vrchol tejto sopky. V kempe, v ktorom sme mali prespať boli milióny mušiek. Vtedy sme pochopili, na čo sa tu predávajú moskytiéry. Našťastie sa nám podarilo prespať na mieste bez toľkého hmyzu. Už sme sa "tešili" na Mývatn Komárie jazero, ktoré dostalo svoje meno pre množstvom hmyzu.
V sobotu sme chceli vystúpiť na Heklu, ale chcieť je pekná vlastnosť. Nakoniec sa nám to nepodarilo, nedostali sme sa dostatočne blízko Hekly - tak snáď nabudúce. Zabrzdili nás totiž snehové polia, ktoré by sme s našim autom asi neprešli.
Tak sme sa dostali do vnútrozemia Islandu asi 80 km od pobrežia. Veľká časť vnútrozemia je však púšť, ktorú pretína cesta, ktorú často brázdili ovce, alebo kone.
Dostali sme sa k peknému jazeru, Löðmundarvatn. Islandčina je podobná nemčine, tým, že sa slová skladajú napr. Vatn - jazero, .
Pri jazere sme našli aj našu prvú jaskyňu Landmannahellir. Hellir - jaskyňa
Namiesto Hekly sme teda došli do Landmannalaugar (Dúhové hory), kde sme prespali.
Priamo z pod lávového prúdu vyteká horúca voda, ktorá sa mieša so studenou. Na tomto mieste sú kúpele. Na miestach, kde sa ľudia kúpu vznikajú rôzne prúdy s horúcou a studenou vodou. Chvíľku trvá, kým si človek nájde tu správnu polohu, aby mu nebolo príliš zima a ani príliš horúco. Ak sa niekto pohne, musia sa pohnúť aj ostatní, lebo sa tým zmení prúdenie.
Tu sme mali možnosť pozorovať z blízka aj lyskonohy úzkozobé (Phalaropus lobatus) a severoamerické kačice strakaté (Histrionicus histrionicus).
V Nedeľu sme sa vybrali k Veidivötn, kde je aj hniezdisko potáplice ľadovej (Gavia immer), v polovici cesty sme si povedali, že je to ďaleko a tak sme šli naspäť a pokračovali smerom k najväčšiemu ľadovcu Vatnajökull. Jökull - ľadovec; Vatn - jazero (Jazerný ľadovec)
Cestou sme prechádzali peknými miestami.
To bol len druhý daždivý deň z piatich. Do jedného brodu som však s autom nabehol príliš rýchlo a do rozdeľovača sa dostala voda. Ďakujeme všetkým, ktorí sa nám snažili pomôcť.
Nakoniec nám auto odtiahli naspäť do kempu, kde sme strávili ďalšiu noc.
V pondelok sme mali pre Island netypické, ale nádherné slnečné počasie, preto sme sa vybrali na blízky kopec. Cestou naspäť sme prechádzali cez lávový prúd, popri miestach, kde zo Zeme syčala para a zapáchala síra. Bolo zaujímavé, že ak si človek ľahol na Zem, cítil teplo od Slnka, ale aj zo Zeme. Zem tu má na niektorých miestach podlahové kúrenie.
Poobede za nami prišiel automechanik a opravil nám auto. Vybrali sme sa teda smerom k ľadovcu Vatnajökull. Dorazil sme k mestečku Kirkjubaejarklaustur kde sme aj prespali našu šiestu noc na Islande.
Na záver by som rád poďakoval kamarátom, s ktorými som cestu absolvoval, mame, ktorá to bez nás doma vydržala, Danovi za to, že na Slovensku riešil v podstate moje problémy a to bez o mňa. Lucianovi za auto, Mirovi s Borisom nielen za ubytovanie v Rejkyjaviku. Kapucínom v Reydarfjordur za vynikajúce pohostenie. Okoloidúcim, ktorí nám pomáhali opraviť pokazené auto. A samozrejme všetkým Slovákom, ktorí nám na Islande robili spoločnosť.